NARODILO SA NÁM POSTIHNUTÉ DIEŤA

            S manželom žijeme spolu už 26 rokov. Ako prvé sa nám narodili dve zdravé dcérky, ktoré sú už vydaté a majú svoje deti. Osem rokov po ich narodení som opäť otehotnela a na naše ďalšie dieťatko sme sa veľmi tešili. Bolo to v čase, kedy vybuchla jadrová elektráreň v Černobyle.
            Vladko prišiel na svet predčasne. Hneď po pôrode bolo potrebné ho viacnásobne kriesiť a opatrovať v inkubátore. Následkom komplikácií po predčasnom pôrode ostal nemý, ťažko telesne postihnutý i mentálne retardovaný. Používa invalidný vozík, je po operácii oka i srdca.
            Jeho zdravotný stav nás spočiatku šokoval. Zmobilizovali sme však svoje sily a začali pre syna robiť všetko, aby sme zmiernili jeho postihnutie. Psychicky som veľmi trpela. Pomáhala mi viera v Boha i duševná sila môjho manžela, ktorý veril, že časom sa všetko zlepší, najmä bolesť a utrpenie. Až postupom času som pochopila, že v živote má všetko svoj zmysel.
            Dnes je Vladko dospelý. Celá rodina sa oňho staráme. Nikdy sme nepocítili, že by naša starostlivosť oňho presiahla únosnú mieru. Naučili sme sa žiť s jeho inkontinenciou i nadmerným slinením. Snažíme sa o jeho individuálny rast, rehabilitáciu, sociálny rozvoj. Toto úsilie, aj keď je niekedy korunované len malými úspechmi, nebudem nikdy ľutovať, lebo jeho prejavy čistej a nefalšovanej vďačnosti a lásky sú neopísateľnou odmenou.
            Som presvedčená, že to bol práve Vladko, ktorý stmelil našu rodinu. Nehovorím však, že to bolo jednoduché a ľahké a vždy krásne. Zložitejšie to bolo v rodine zvlášť v čase, keď naše dcéry dospeli a našli si priateľov. Tí ich zakrátko opustili, lebo – keď Vladka videli, báli sa, že aj im by sa mohli narodiť postihnuté deti. Vladko sa stal skúšobným kameňom na preverenie hodnotového rebríčka manželov našich dcér. Ich terajší manželia Vladka akceptujú takého, aký je a majú ho radi. Zvykajú si na neho aj naši vnuci a ich vzájomný vzťah ich obojstranne obohacuje.
            Aj ľudia v okolí – hoci nie všetci, sa postupne naučili prijímať nášho postihnutého syna. Hoci zo začiatku sa čudovali, že nie je v ústave, ale vyrastá s nami v rodine. Že ho všade vozíme so sebou. Na prechádzku, do obchodu, na výlet. Niektorí ľudia sa nám dokonca zverujú s tým, že aj ich dieťa zomrelo hneď pri pôrode – teda si uvedomujú, že aj oni mohli žiť podobný život s postihnutým dieťaťom, keby im prežilo. Iní nám hovoria o svojich starostiach s dospievajúcimi zdravými deťmi – o tom, aké je pre nich ťažké, keď vidia, že sa dali na zlú cestu alebo užívajú drogy. A niektorí mi dokonca pošepnú, že by radšej mali syna ako je Vladko. Vraj – jeho duša je čistá, anjelská.
            Aj dnes, keby som čakala dieťa a lekári by mi povedali, že sa narodí postihnuté, urobila by som všetko pre to, aby sa narodilo a aby žilo. Aj všetkých povzbudzujem: ak čakáte postihnuté dieťatko, vedzte, že je to vaše dieťa. Hľadajte zmysel pre váš život v tejto neľahkej situácii. Láska vášho dieťaťa vám bude najvyšším ocenením a odmenou. Nebojte sa, Boh je stále s vami!

                                                                         (svedectvo PhDr. Heleny Kuberovej s rodinou)